Eugen BEVILAQUA (1924 - 2021)     

    Povolanie - z kominára úradníkom...

        Eugen BEVILAQUA (môj otec) sa narodil 19.9.1924 v Spišskej Sobote (Poprad). Detstvo prežil najprv v Spišskej Sobote, potom po presťahovaní v roku 1932 do nového domu v  Poprade. Po skončení meštianky v Poprade, od roku 1938 do roku 1942, študoval na reálnom gymnáziu v Levoči. Neskôr absolvoval 2-ročnú priemyselnú školu stavebnú v Poprade, ktorú ukončil v roku 1944.

    V decembri 1944 pred príchodom frontu do Popradu, Eugena aj brata Ladislava, ich otec Ernest Bevilaqua, aby ich uchránil pred možným zavlečením utekajúcimi fašistami do Nemecka, im dal peniaze a vyslal ich ukryť sa do Trenčína k rodine Štefánikovcov. Po príchode vlakom do Žiliny sa ukrývali hlavne v nemocnici, kde brat Ladislav (v tom čase už študent medicíny) robil výpomocné činnosti. Keď sa front priblížil k Žiline bratia sa rozišli. Ladislav ostal v žilinskej nemocnici, Eugen odišiel do Trenčína k rodine Štefánikovcov. Pri priblížení frontu k mestu Trenčín sa Eugen rozhodol ujsť smerom na Viedeň, kde ho vo Viedenskom Novom Meste zastihol koniec vojny (Viedeň bola oslobodená americkou armádou). Následne sa rozhodol vrátiť domov, čo sa mu aj koncom júna 1945, po strasti plnej ceste  aj podarilo. Jeho rodičia boli presvedčení, že nežije, preto jeho návrat spôsobil doma obrovskú radosť ale aj prekvapenie, mama to psychicky nezvládla a odpadla do bezvedomia.

       Po vojne v roku 1946 nastúpil ešte na povinnú základnú vojenskú službu. Najprv slúžil v Košiciach, potom Prahe a Martine. Následne jeden a pol roka slúžil ako radista a meteorológ na letisku v Kamenici nad Cirochou. po nástupe nových vojakov ukončil povinnú vojenskú službu v roku 1948 v Piešťanoch. Po ukončení ZVS nastúpil  k svojmu otcovi za tovariša, začal vykonávať kominárske remeslo.

    Nebyť znárodnenia, pravdepodobne by zdedil po svojom otcovi remeslo na celý život. Politická situácia v Československu však išla iným smerom. V roku 1948 po zoštátnení všetkých podnikov, prišli na rad aj živnostníci. V roku 1950 rodina definitívne prišla o živnosť, preto Eugen prijal ponuku „Nábor – 70 tisíc úradníkov do výroby“, nastúpil do zváračského kurzu v popradskej Vagónke. Aby sa vyhol možnému riziku umiestnenia do pracovného tábora (jeho otec ako živnostník sa tomu nevyhol), po absolvovaní zváračského kurzu nastúpil do Vagónky v Studénke (okres Nový Jičín - ČR),  kde pracoval až do roku 1956.

    Eugen Bevilaqua sa oženil s Jarmilou  Odehnalovou, 16.8.1952 v Poprade. V roku 1953 sa im narodil prvý syn Peter (tom som ja). Po narodení dcéry Daniely (1955) sa definitívne presťahovali zo Studénky do Popradu, kde získal prácu ako zvárač v Popradskej Vagónke. V roku 1958 sa s rodinou nasťahoval do nového družstevného bytu blízko pri stanici (Hviezdoslvova ul.),  kde s celou rodinou býval až do roku 1985. V tomto období sa im narodili ďalší synovia  Ľubomír (1961) a Miroslav (1964). Popri zamestnaní začal študovať večernú priemyselnú školu strojnícku, ktorú úspešne ukončil maturitou v roku 1962.

    Po ukončení školy prijal ponuku Pozemných stavieb v Poprade, kde nastúpil ako technik. Eugen Bevilaqua pracoval  v Pozemných stavbách Poprad až do svojho definitívneho odchodu do dôchodku v roku 1988. Vo firme vykonával rôzne funkcie (hlavne v oblasti zásobovania).

Od roku 1999 žil u svojej dcéry v Mengusovciach pod Vysokými Tatrami. Eugen Bevilaqua bol v mladosti vášnivý lyžiar a turista, bol veľký znalec Vysokých Tatier. Lyžovanie a neskôr turistika boli vždy jeho najväčším koníčkom.

Dňa 10.7.2021 však nečakane rýchlo skonal – dožil sa však naozaj úctyhodného veku. Jeho posledné roky života boli plné optimizmu a radosti v kruhu svojich najbližších. Posledná rozlúčka zo zosnulým bola dňa 16.7.2021 na cintoríne v Poprade – Veľkej. Urna je uložená v spoločnom hrobe  s jeho rodičmi a so svojou manželkou Jarmilou na cintoríne Poprad – Veľká.

    Jarmila BEVILAQUA rod. ODEHNALOVÁ (moja mama) pochádza z úradníckej rodiny. Otec Alojz Odehnal, pôvodom z Moravy, dlhé roky vykonával rôzne funkcie na odbore výstavby na ONV. Matka Zuzana rod. Šťukovská bola dlhé roky knihovníčkou v mestskej knižnici. Jarmila prežila svoje detstvo v Spišskej Belej aj so svojimi mladšími bratmi Ctiborom a Dušanom. Všetci boli vychovaní veľmi prísne, ich otec a teda môj starý otec, vyžadoval totiž doma maximálny poriadok, úctivosť a poslušnosť. Po vojne sa celá rodina presťahovala do Popradu, kde Alojz Odehnal získal už spomínané dôležité zamestnanie ako štátny úradník. Jarmila síce úspešne ukončila dievčenskú akadémiu, ale po vydaji za Eugena Bevilaqua,  sa kvôli výchove detí nezamestnala, nadlho zostala  domáca.

    Po dorastení detí najskôr pracovala ako knihovníčka v mestskej knižnici, neskôr pracovala v Pozemných stavbách ako účtovníčka. Pred odchodom do dôchodku ešte pracovala ako účtovníčka v Cestovnej kancelárii mládeže v Novom Smokovci. Aj keď ako mama bola veľmi starostlivá, povahovo bola veľmi nepokojná a nervózna. Túto vnútornú nervozitu a nepokoj kompenzovala hlavne fajčením cigariet, čo však neskôr spôsobilo jej závažné zdravotné problémy.

    Jarmila Bevilaqua zomrela po ťažkej a krátkej chorobe 10.7.1990 v Poprade. Jej urna je uložená v hrobe mojich starých rodičov na cintoríne Poprad-Veľká.